Balada o Ocani – prevelenie na novú základňu

07.12.2009

V časoch, keď som potreboval nalietať hodiny na dokončenie všetkých potrebných výcvikov som mal to šťastie, že som mohol cez prázdniny chodiť do Španielska vlekať vetrone. Neunikli mi ani Majstrovstvá Španielska v bezmotorovom lietaní v Ocani (letisko cca 50km južne Madridu), kde som vlekal s M.S. Rallye 235 GT.

Závody mali končiť v sobotu posledným letovým dňom. Na sobotňajší večer som sa celkom tešil, lebo bola na pláne veľká záverečná večera spojená s odovzdávaním cien. Príjemná atmosféra, všetci pretekári a vlekári pokope. Vzhľadom na to, že nikto z mojich šéfov sa nemal k tomu aby mi oznámil dátum a čas môjho odletu z Ocane, v piatok večer som sa na to spýtal sám. V sobotu potrebujú Rallye na 3 vleky v Sotose (120km východneod Ocani) pre skupinu plachtárov organizovanú Nemcami, ktorý dobre poznám z minulého roku. Tak sa pýtam jedného z mojich Ocaňských šéfov, ako to spraviť – navrhujem v sobotu ráno odlet do Sotosu, vyvlekať tých troch nešťastníkov a hneď sa otočiť naspäť do Ocane, kde ma má čakať ďalších 8-10 súťažných vlekov (v nedeľu ráno potom zase odlet do Sotosu už nastálo – na 1,5 mesiaca) – fajn, časovo to stíham, lebo v hornatom Sotose začínajú dni o niečo skôr ako v Ocani. Šéf súhlasí, lebo dobre vie, že zo súťažných vlekov je značný zisk. Samozrejme neskrývam svoju radosť a už vidím ako si budem môcť vyplniť ďalšie riadky v mojom motorovom zápisníku. Napadá mi, že nemám žiadnu leteckú mapu, len autoatlas firmy NISSAN v aute. Síce trať Ocaňa – Sotos už poznám z predošlého roku, je pomerne jednoduchá, dokonca aj so železnicou v smere letu a viem že žiadne zakázané priestory nenaruším, ale predsa len sa snažím zistiť od šéfa, či by mi mohol leteckú mapu na ten let dať, lebo neviem, či sa netreba hlásiť do Madridského téemáčka atď. Ten sa ma pýta, či mám GPS. Ja na to že mám neleteckú GPS, ale predsa len by sa mi tá mapa zišla alebo by som ju aspoň rád pred letom videl. Na to šéfko vstane od stola, s úsmevom ma poklepe po pleci a so silným španielskym prízvukom hovorí: „Okej Tomas, gud najt, sii juu tumorro“. Vypleštím oči, chvíľu nechápavo zostavám sedieť a po chvíľke odchádzam aj ja s tým, že mi určite len nerozumel a zajtra nejakú mapu určite dostanem.

V sobotu presne o 08:30 sa po ôsmykrát prebúdzam v pohodlnej hotelovej posteli. Po vykonaní rannej hygieny sa rutinne natieram 30-kou krémom, beriem ruksak , tašku so slúchadlami a bežím dole na raňajky. Uno tee grande y aceite de oliva pan por favour... Po španielsky moc neviem, ale keď ide o jedlo, tak sa dohovoriť musím :) Keď dopijem čaj a zjem chleba s olivovým olejom, vyrážam veselo na letisko. Hodím veci do vlečnej, obídem si ju, skontrolujem palivo a olej, vyberiem z ruksaku foťák a motám sa po letisku - tak ako každý deň. Je to posledný deň pretekov, tak všade pobehujú reportéri, televízia, fotografi a dokonca aj tri mladé krásne kočičky-hostesky so slnečníkmi. Na dnešok sa fakt teším. Približne o dvanástej stretávam môjho druhého šéfa, ktorý ma plno starosti s organizovaním pretekov, ale keď ma uvidí, tak hneď zrýchli krok smerom ku mne.“Tomas, Tomas – o jednej musíš byť v Sotose – choď do hotela, zbaľ si veci, naplň doplna Rallye, zbaľ všetky vlekárske veci čo nájdeš v tranďáku a leť, o hodinu tam musíš byť! Ani trochu nechápem. Jak zbaľ si veci??!!! ... Hovorím mu pôvodný plán o návrate zo Sotosu do Ocane, vlekaní na závodoch a o NEDEĽŇAJŠOM odlete do Sotosu a hlavne o tejto dohode s druhým šéfom. Ten na to - no no, for ju no kompetisijon tudej. Ešte ho chvíľku skúšam, či si je istý a hlavne či to je všetko dohodnuté, lebo viem, že títo španíci sú motáci. Bohužiaľ to vyzerá tak, že to je konečné slovo. Príkaz znie jasne: čo najrýchlejší odlet na novú základňu Aerodromo de Sotos. Kypím, lebo viem, že je v tom španielsky chaos a ja s tým nič nespravím. Hlavne si uvedomujem, že prichádzam o posledný vlekársky deň v Ocani, príjemnú večernú atmosféru končiacich závodov a nakoniec aj o nejaké tie plánované letové hodiny, ktorých nikdy nie je dosť.

Rýchlo sa teda v hoteli balím, na recepcii podpíšem účet, a oznamujem, že to platí aeroklub. Recepčný povie OK, bez toho aby si to akokoľvek overil... Odchádzam na letisko, pakujem všetky veci do Rallye– vrátane autoatlasu NISSAN, ktorý som si suverénne bez opýtania zobral z auta nech mám aspoň nejakú mapu (s tou leteckou mapou ma stále nikto neberie vážne). Autoatlas síce má zaznačené výrazné mestá, ale len tie, v ktorých je pobočka NISSANu. Sporadicky sa tam nájde aj vyznačenie kopcov, ale napr. po výraznej železnici nie je v mape ani stopy. Vidím miestnu vlekárku Lauru, tak jej popri balení smutne rozpravám celý príbeh s nečakanou zmenou plánu a tiež sa pýtam na priestory TMA Madrid. Laura mapu pri sebe nemá a priestory mi z hlavy povedať nevie. Ale aj tak je milá – vlastne tak ako každý deň. Po rozhovore s ňou mi je ešte viac smutno, ani neviem prečo... Bežím na drahú, rozlúčiť sa s vlekárom sediacim v Robine. Ten ma uisťuje, že keď poletím do 1000ft GND, žiadny priestor nenaruším. Neskôr mi to potvrdzujú aj ďalší piloti, s ktorými sa lúčim. Nezostáva mi nič iné ako im veriť. Laura mi sľubuje, že ma príde pozrieť s Tobagom s nejakým student pilotom do Sotosu – to mi trochu zdvihne náladu a tak odchádzam podať ruku aj pilotovi paragánskeho Pilatusa Porter, ktorý z nepísaného týždňového súboja o Lauru vychádza ako jasný víťaz (uznávam). Hold, ja turbínu nelietam...

Dosť bolo lúčenia, sadám do Rallye a rolujem na plnenie. Plním len toľko, aby som to v Sotose mohol vypustiť do toľkých kanistrov, koľko mam k dispozícii (v Sotose je krátka dráha). Samozrejme, šéfovi som povedal, že naplním doplna, lebo nemá zmysel mu to celé vysvetľovať – dopadlo by to ako s tou mapou. Plničovi podpisujem 120litrov AVGASu 100LL, nahadzujem, zahrievam. Ako tam tak s Rallye stojím, tak si spomeniem, ako sme tu každý deň stáli 5 vlečných, nedočkavo vrčali s motormi a čakali na Pedrov pokyn na spustenie vzletov.

Už nikdy nebudem s Laurou súťažiť, kto stihne zaletieť viac vlekov počas súťaže... Už po vlekaní neskočím s ostatnými vlekármi do bazéna... Už skončili obedy s Laurou... Už žiadne prielety na odhodenie lana, ako sa to v Ocani na závodoch robí (keďže sme lietali 5 – 6 vlečných, tak postup bol taký, že sme šli do prieletu do protismeru popri dráhe, tam odhodili lano a pokračovali do tretej okruhovej zatáčky. Bolo to hlavne kvôli tomu, aby sme mohli pristávať čo najkratší, hneď za plot – a to by s lanom akosi nebolo možné, že áno :) )... Všetci behajú hore dole ako mravce, pripravujú sa na posledný súťažný deň, mávajú mi. Vôbec sa mi odtiaľto nechce.

Zdá sa mi, že olej sa tentoraz zahrieva rýchlejšie ako zvyčajne, čim sa aj blíži môj odlet. Poslednýkrát v Ocani preženiem teplý olej cez systém nastavenia vrtule, poslednýkrát čakám na vyčkávacom kým pristanú vetrone, vlečné Robiny a malé 180 koňové Rallye miestnej let. školy, školné Tobago, paragánsky Pilatus... „Ocaňa, Whiskey Lima lining-up two niner“. Na rádiu je Laura. Posledná kontrola úkonov, kompasu. „Ocaňa Whiskey Lima take-off two niner, after departure left turn“. Laura mi príjemným hlasom potvrdí, že je dráha voľná, lúči sa so mnou ešte raz po rádiu ako aj všetci ostatní, ktorí práve letia a ktorých už asi nikdy neuvidím... Pomalým pohybom plynovej páky prebúdzam 235 koni „môjho“ Rallye, naposledy roztáčam kolesá podvozku o betón ocaňskej dráhy a jediným povelom ľavej ruky opúšťam Aerodromo de Ocaňa. Hneď otáčam doľava o 180stupňov, prelietavam nad letiskom a mávaním krídel sa ešte raz so všetkými lúčim. Zasúvam klapky, stúpam....

Je mi jasné, že to nebude hotel alebo luxusne jedlo, čo mi budú chýbať, ale atmosféra ocaňských závodov a ľudia, ktorých som tu spoznal. Už naozaj naposledy sa obzerám a pohľadom sa lúčim s Ocaňským letiskom.

Nasadzujem na kurz, vyberám „nissanovskú mapu“. Vidím, že mojim kurzom je podľa mapy zrovnávacia navigácia veľmi neistá – cestou mám totiž len jedno väčšie mesto Tarancón a diaľnicu. Za to som perfektne informovaný, kde má NISSAN svoje pobočky :) Tarancón ľahko spoznávam, ale ďalej už tvrdo držím kurz, GPS, a hlavne sledujem diaľnicu a v diaľke kopce, na ktoré letím. Autoatlas nadobro zavrhujem, lebo na ňom nie je zaznačený jeden výrazný kopec. Rýchlo si ale uvedomím, že inú mapu vlastne nemám, takže pokračujem ďalej s propagačným autoatlasom NISSANu na kolenách. Po chvíľke sa dostávam do oblasti malých dediniek, ktoré nie sú na mape a veterných elektrární, ktorých je v Španielsku naozaj požehnane.

V mojej výške stretávam dvoch supov (najväčší sup v Európe), ale kým vytiahnem foťák, tak sú preč. Tým pádom nielenže nemám fotku, ale si ich ani nestihnem užiť. Prechádzam na kopce, kde začína silná termika. Prelietavam z jedného stupáku do druhého. Napriek tomu, že som už v 3800ft ALT, je tu stále teplo. Otváram teda za letu kabínu na 3cm ako je povolené v letovej príručke a tak ako mi to poradil skúsený ocaňský pilot Manolo. Manolo je starý pilot plný života, ktorý lietal snáď všetky typy. Od Texanov v armáde, cez vrtuľníky, po B747-200 v Iberii.

Blížia sa zase pohoria. Namiesto stúpania sa trošku vyhnem z kurzu, aby som prelietaval nad kotlinou.

Mám pomerne silný protivietor, čo teší hlavne môj zápisník. ;-) Dohľadnosť je výborná a v diaľke už vidím známe obrysy Sotosského pohoria Sierra de Cuenca. Let je pekný, ale bohužiaľ ubehne rýchlo. Prestúpavam pohorie a za ním už vidím obraz dedinky Sotos s letiskom na okraji lesa.

Konečne mám rádiový dosah a môžem pozdraviť organizátora plachtárskeho kempu Axela Nussa, ktorý už má nachystané vetrone na štarte. Hlási mi slabý vietor 4kt, preto pristávam na drahú s mierne chrbtovým vetrom , nech nemusím rolovať spať na štart. Sklesávam, zatváram kabínu, prestavujem vrtuľu,... točím štvrtú. Na finále nad borovicovým lesom chytím taký poryv vetra, že mi nestačí plna výchylka krídielok. Vrážam tam kvalt, aby som to vyrovnal. Je to naozaj turbulentné, tak ako to pri silnom bočnom vetre v Sotose býva. Les a stromy pozdĺž dráhy tvoria prekážky, ktoré spôsobujú nepríjemnú turbulenciu. Keď je na zemi vietor 4kt, na finále a na druhom konci dráhy to býva úplné inak. Preto sa rozhodujem pristáť bez zbytočného vypapávania a jednoducho to položím na zem čo najskôr. Rallye je lietadlo typu STOL (Short Take Off and Landing) francúzskej výroby vybavené aerodynamicky ovládanými slotmi, ktoré zvyšujú kritický uhol nábehu, takže s Rallye sa dá pristáť na malej rýchlosti, pekne natiahnutý. Trebalo si to ale vždy pred pristátím správne vyvážiť, aby pilot nemal pri podrovnaní veľké sily vo výškovke, ktorá tvorila relatívne veľkú plochu, rovnako ako smerovka (do tej sa zase vedel pekne oprieť bočný vietor). Po dotyku na nespevnenú plochu (kvôli nosewheel shimmy) počujem ako sa kamienky odrážajú do trupu a do krídiel - mám pocit, že som stratil podvozok, ale hneď mi docvakne, že to tu je normálne. Vitaj v Sotose!

Vítam sa so všetkými, vypúšťam palivo a hneď ideme na vzlety. Uvedomujem si, že moja „vlekárska dovolenka“, akú som zažíval v Ocani sa skončila a že tu začína tvrdý boj o bezpečný vzlet – už je koniec pohodovým ocaňským vzletom s rukou vo vlasoch. Prvý vlek ASW24 dopadol dobre, pilot nebral vodu. DG300 so 60l vody bez problémov. Nasleduje push-pull (ťahanie vetroňa so zapnutým motorom) Nimbus 4DM plný paliva, batožiny a s dvomi nie moc štíhlymi pilotmi. Push-pull bol vždy oddychovka, tak nie je dôvod mať obavy. Napnuté, vzlet... polovica dráhy za mnou, Nimbus letí, ja stále nič... stále nič.. . ¾ dráhy, stále nič, s pravou rukou pripravenou na vypínači odlepím Rallye do vzduchu a vôbec nechápem čo sa deje. V zrkadielku brzdy na Nimbuse 4 nevidím, motor im tiež beží... Prelietavame plot na prahu dráhy vo veľmi decentnej výške, stále držím vypínač, lebo rýchlosť nechce stúpať. Je mi jasne, že keď vypnem, tak chlapíci skončia v poli za letiskom minimálne s rozbitým vetroňom. Mierne točím doprava, nech sa vyhneme borovicovému lesu a hneď na to mám príležitosť spočítať šišky na mojej úrovni. V tom sa to nadýchne a začíname stúpať. Chaloši v nimbuse z toho asi majú tiež silný zážitok, lebo sa !push-pullom! Vypínajú až v 500m ako normálny vetroň bez motoru. Pristávam a Axelovi oznamujem, že som zažil najhorší vzlet v Sotose vôbec. Ten si pripravuje Nimbus 3DM tiež na push-pull a radšej čakáme 15minut na lepši vietor. Zhodujeme sa, že počas vzletu s Nimbusom 4 sa musel otočiť vietor a svoje zohrala určite aj turbulencia za stromami. Hlavne sa večer telefonicky dozvedáme od samotných pilotov, že zle pochopili vzlet push-pullom a nastavili len polovičný výkon na vzlet. Axelov push-pull dopadne bez problémov a vypína sa v 150m ako vždy, odtiaľ už dokáže bezpečne stúpať sám. Push Pull sa v Španielsku využíval hlavne pri extrémne teplých dňoch, keď vo vetroni leteli dvaja piloti. Po pristáti rolujem k hangáru, vypínam a zisťujem, že som tu zostal sám – však som vlastne všetkých vyvlekal.

Vyslaný na novú základňu bez kľúčiku od domu, bez akýchkoľvek informácii volám ďalšiemu šéfovi – sotosskému. Hovorím mu, že som v Sotose a pýtam sa ho, či tu je tiež a ako to všetko bude. Ten je chvíľku ticho a potom sa ma prekvapene spýta prečo nie som v Ocani a nevlekám na závodoch... Vidím, že moji šéfovia spolu výborne spolupracujú a navzájom sa informujú. Za normálnych okolností by ma táto otázka dokonale vytočila, ale po toľkých skúsenostiach so španielmi sa už vôbec ničomu nečudujem a zostavám pokojný. Vysvetľujem mu teda celú situáciu a ešte raz sa ho pýtam kedy príde. Šéfko s pokojom v hlase odpovie, že je ešte v Onture (200km južne) a že príde večer. Keď Španiel povie že príde večer, nemá zmysel čakať ho pred polnocou. Skladám telefón a čakám kým sa ostatní vrátia z užasne namaľovaného neba plného Cumulov. Skočím sa pozrieť do budovy za fire-pilotmi. Ako prvú budovu skúšam dielňu mechanika. Vojdem dnu a tam vidím poľského mechanika Dromadera Jureka užívajúceho si celodennú siestu. Jurek, ktorého poznám už z minulého roku, mi vždy ochotne pomohol, keď som mal s Rallye problémy. A teraz ho vidím rovnako ako keď som sa s ním pred rokom lúčil. Mam pocit, že sa tu zastavil čas. Keď sa zvítame a porozprávame si novinky, odchádzam využiť čas na vypustenie zvyšného paliva z krídiel do kanistrov. Totiž, elektrickým ukazovateľom paliva, čo má Rallye som nikdy neveril, boli nepresné a zasekávali sa. Tak som si radšej vždy keď to bolo treba vypustil všetko palivo, aby som potom sám videl, koľko litrov do nádrži lejem.

Deň zakončujem fúzatými krevetami - večerou v meste Cuenca spolu s ostatnými, dokonca aj so šéfom, ktorý nakoniec dorazil asi o ôsmej večer, lebo doletel na svojom lietadle Elster-C, na ktoré som sa mimochodom preškolil a mám na ňom pár drahocenných hodín. Puetzer Elster-C je lietadlo nemeckej výroby, ktoré svojho času slúžilo v Luftwaffe. Je celodrevenej konštrukcie, a zaujímavosťou sú jeho charakteristické krídla (že vraj z nejakého vetroňa), takže rozpätie je celkom veľké. Kĺže to veľmi dobre a zo začiatku neviete či sa máte k tomu na finále správať ako k vetroňu alebo ako k motorovému lietadlu, lebo musíte používať aerodynamické brzdy.

V Sotose bolo moje lietanie čo sa týka hodín na dosť vlažnej úrovni v porovnaní s majstrovstvami v Ocani. Denne som čelil nástrahám ako krátka dráha, vysoká nadmorská výška letiska 3000ft, vysoká teplota, stromy a plot na konci a popri dráhe, supy, ktoré sa sem-tam objavili na finále v hojnom počte a hlavne ťažké vetrone, ktoré nie vždy dodržiavali limit max. vodného zaťaženia. Na druhej strane som za všetky skúsenosti aj vyplnené riadky v zápisníku viac než vďačný.

Tomáš Munk, dopisovatel flyMag  profil autora

Socata Aircraft    Ocana Airport 

 

Odeslání článku e-mailem

[x] zavřít

Komentáře k článku

Přidat komentář

    Kontrolní kód : Kontrolní kód

Odpovědět

Datum : 27.11.2009 22:17, Vložil : Prema

Moc pekny pribeh

Dobrej článek

Odpovědět

Datum : 22.11.2009 13:51, Vložil : Franta

Víc tady takových článků!

Všechny komentáře

Zeptejte se odborníka

Zkušený personál jedné z největších leteckých škol Flying Academy je připraven Vám pomoci s jakýmikoli otázkami týkajícími se letectví.

Zeptejte se

Kategorie

Bezpečnost

Civilní letectví

English info

Havárie

Historie létání

Letiště

Nejčtenější

Oznámení, kurzy, školení...

Pilotní výcvik

Prodej letadel

Technologie

Video

Vojenské letectví

Zeptejte se odborníka