Stratený vetroň - volné pokračování z autorské tvorby Tomáše Munka

07.03.2010

Vlekanie na Majstrovstvách Španielska v bezmotorovom lietaní pokračuje ďalším horúcim dňom. Mechanici opravili piatu vlečnu a vo vzduchu je trochu frmol. Jeden pilot-vlekár je externista, ešte som ho tu nevidel a asi ho organizátori zabudli oboznámiť o postupe sklesávania na odhodenie lana, pretože hneď po prvom vleku sa motá v priestore, kde odhadzujeme laná. (Postup odhazovania lana v Ocani som popisoval v minulom článku). Tým, že každá vlečná má rôznu hmotnosť, rôzne ťažký vetroň a iný výkon motora (lietali Robiny, 180koňové Rallye a môj 235hp Rallye), tak sa často stáva, že sa stretneme všetci naraz pri sklesaní na odhodenie lana. Na finále sa zaradíme do poradia, v tom problém nie je. Skôr treba dávať pozor pri samotnom nálete na odhodenie lana, pretože každý na to letí rozdielnou rýchlosťou. Ja mám staviteľnú constant speed vrtuľu a môžem si dovoliť letieť 230-250km/h a pri dotiahnutí tak využiť rýchlosť získanú pri sklesávaní. Ale ostatní vlekári s pevnou vrtuľou musia byť pomalší aby ju nepretočili a pri dotiahnutí pridávať plyn.

Po dnešných 10 vlekoch v priebehu hodiny a pol som celý spotený a hneď skáčem do miestneho bazénu. Až tu v Španielsku som pochopil, čo to je, keď má letadlo neúčinné vetranie. Obzvlášť pri vlekaní, čo sú lety na malej rýchlosti.

Po osviežujúcom plávaní a ľahkom obede čakám na outlandingy. Sledujem motorový aj bezmotorový výcvik a Pilatusa Porter vysadzujúceho paragánov.

8hod vecer. Stále pristávajú vetrone zo súťaže a o pol deviatej dostávam rozkaz ísť autom na outlanding do dediny URDA vzdialenej 80km po ASW17, po Ricarda. Zapriaham teda transportný voz COBRA, sadám do starého VOLVA a naberám jedného Španiela, nech je so mnou aj niekto španielsky hovoriaci. Je to fajn chlapík, vchádzame na krásnu novú diaľnicu (v Španielsku sú úžasné cesty). Chcem preradiť na 5ku, ale Ricardove staré Volvo má len 4ku, tak ideme 90tkou. Po nejakej dobe sme svedkami úžasného západu slnka (foťák v kufri :( ).

Mestecko URDA, voláme Ricardovi ale Španiel zahlási že Ricardo má vypnutý mobil. Čo teraz? Prechádzame Urdu a úplne náhodne zbadáme kráčajúceho Ricarda. Nasadne, ani nechce šoférovať. Počujem hnev v španielskych vetách a po asi 15 minútach Ricardoveho monológu mi Španiel povie, že Ricardo nadáva na to ako to mohli ostatní odletieť a že on trapne pristál do poľa... No čo, však stáva sa. To sme asi ešte ani jeden netušili ako to dopadne/nedopadne. Ricardo ďalej naviguje kade k jeho vetroňu - hovorí to Španielovi po španielsky a on potom mne po anglicky (nechápem prečo stále riadim ja). Slnko zapadlo.

Prichádzame na odľahlé poľnohospodárske cesty. Strašný prach, cítim ho až v ústach. Napätie sa stupňuje, španielčina graduje a ja nechápem prečo. Dostávam príkaz stoj a cítim nervóznu atmosféru...čo sa stalo? Ricardo nevie nájsť cestu k svojmu vetroňu!!! Zabudol kde nechal svoje ASW17 !!!!. Konečne nasadá za volant on. Španiel zadržiava smiech a ja so spadnutou sánkou čumím na to ako niekto môže stratit vetroň v poli. Je fakt tma. Nič nevidno.

Po pol hodine sa odvážim navrhnúť, aby z PDA SeeYou zistili súradnice a skúsili nájsť vetroň tak. Ricardo nadáva, zatiaľ čo Španiel hľadá GPS pozíciu. Našli sme. (Pripomínam, že sme stále na veľmi úzkych prašných cestách s tranďákom).

Musíme sa otočiť... Odpájame tranďák. Ricardo opatrne otáča staré Volvo. Píšem opatrne, lebo po 10minútach jazdy zistíme, že sa musíme zase otočiť a vrátiť sa na cestu, kde sme boli predtým. To už Ricardo naštvane odbočí do poľa aj s tranďákom a teda moc ho nešetrí. Otočí to dobre že nie cez ručku a vraciame sa späť. Začínam mať obavy, že sú s hľadaním Ricardovho ASWčka vážne problémy. Je tmavá tma. Možno 11hodin večer. Takto sa otočíme ešte asi 3 krát, natvrdo cez kamene a hrboly. Teraz už viem, že tranďák Cobra vydrží viac než dosť. Zastavujeme. Zase nervózna španielčina (fasujem dopingovú cocacolu). Odvážim sa spýtať aký je ďalší plán - Španiel to už berie s humorom a so smiechom mi povie, že práve zistili že mali zlé súradnice a že vetroň je 800m od nás. Ideme tam, vetroň by mal byt teraz od nás vzdialený 100m, ale nikde nič nevidíme. Svietia si nejakou smiešnou baterkou, ktorá ledva dosvieti na vlastné ochranné sklo žiarovky. Možno to bolo tou kolou, že som sa priamo Ricardovi, ktorý je značne mimo svoju kožu (ani sa mu nedivím, však práve stratil lietadlo), odhodlal povedať, že by možno bolo OK, keby sme odpojili tranďák, s autom vyliezli na kopec, ktorý bol vedľa nás a zasvietili s diaľkovými svetlami. Ricardo mi zázrakom rozumie "si si, si, benga!!!“ a odpájame tranďák. Pokračujeme bez tranďáku, chvíľu je ticho. Do tohto ticha Ricardo dupne na brzdu a zaradí spiatočku. Nechápeme čo sa deje. Ťukám do Španiela nech mi to vysvetlí, lebo Ricardo mu niečo zamrmal. Španiel sa ma pýta, či si pamätám cestu k tranďáku, ja na to  „aha, ...a vieš že ani nie?“ (poprepletané malé hospodárske cestičky).

Ricardo razantne cúva, tipuje doľava doprava, dvakrát pritom narazí do jarku, ale auto je nerozbitné. Nachádzame tranďák bez väčších problémov a odvážame ho dole do Urdy, aby sme našli krčmu, kde ho necháme. V krčme nikto, ideme na zatvorenú pumpu. Odpájame tranďák. Vraciame sa naspäť hľadať vetroň. Zase sme na mieste, kde by mal byť 100m od nás. Ricardo to vytúruje na kopec, zasvieti diaľkové a naozaj sa nám zaleskne ASW17. Dostávame sa k nemu, vyberáme nejaké veci z lietadla. Španieli sa rozprávaju a asi nad niečim hútajú. Ja nakladám veci do auta a už som asi unavený, lebo ich moc nevnímam. Španiel mi oznamuje, že Ricardo sa rozhodol nechať vetroň v poli a že ideme domov. Príde po neho zajtra ráno. Dosť sa tomu čudujem, ale je mi to už asi jedno. Ešte sa tam rýpu v kabíne a ja si zatiaľ odskočím pár metrov vedľa na vypustenie telesných tekutín. Vypúšťam, počúvam ako sa rozprávajú, nakladajú, auto je stále naštartované a v tom spozorujem, ako sa motor auta roztočí a zvuk pomaly slabne. Otočím sa a vidím ako Ricardo so španielom odchádzajú do diaľky - miznú v prašnom svite Mesiaca. Čumím jak puk, rýchlo oklepem, alebo možno ani to nie a utekám do toho prachu za nimi. Neverím vlastným očiam, ktoré vidia otvorené dvere môjho sedadla na idúcom aute a dve červené svetielka strácajúce sa v tme. Obzriem sa ešte za vetroňom, aby som ho nestratil zo svojej navigačnej pamäte a šprintujem, čo mi moje 22 ročné nohy stačia. Červené svetielka miznú v serpentínach poľnohospodárskych ciest, zase sa objavujú a zase miznú a ja utekáááám… Ústa mám plné prachu ako mám z toho ešte stále padnutú sánku. Už to aj vzdávam, lebo svetielka už pomaly ani nevidím, ale v tom zbadám, ako sa mierne červené svetielka menia na silné červené svetielka a hneď na to na biele svetielka. To už s blaženým pocitom prechádzam na ekonomický cestovný režim a krokom čakám, kým ku mne zacúvajú. Nasadám, vypijem liter vody a som rád že som rád. O pol druhej v noci dorážame na letisko s prázdnym tranďákom a tým sa môj príbeh končí. Ricardo nasledujúci súťažný deň neletel, lebo umýval zaprášený vetroň, ktorý doviezol na letisko okolo obeda.

Tomáš Munk   profil a další články autora

Máte také zajímavý příběh, nebo téma z leteckého prostředí? Tady je to pravé místo pro uveřejnění.

Odeslání článku e-mailem

[x] zavřít

Komentáře k článku

Přidat komentář

    Kontrolní kód : Kontrolní kód

Zeptejte se odborníka

Zkušený personál jedné z největších leteckých škol Flying Academy je připraven Vám pomoci s jakýmikoli otázkami týkajícími se letectví.

Zeptejte se

Kategorie

Bezpečnost

Civilní letectví

English info

Havárie

Historie létání

Letiště

Nejčtenější

Oznámení, kurzy, školení...

Pilotní výcvik

Prodej letadel

Technologie

Video

Vojenské letectví

Zeptejte se odborníka